Dnešok v kocke

     Včera pri prechádzaní mestom som bola o čosi vnímavejšia ako inokedy. Bolo to z dôvodu MDŽ. Chcela som zistiť, koľko ľudí uvidím s kvetom v ruke. Všímala som si mužov, chlapcov, dámy, slečny, dievčatá bez ohľadu na to, čo majú na sebe a či sú to punkerky alebo vyznávačky ležérneho štýlu. Naschvál som zavítala aj do nákupných centier bez toho, aby som vstúpila aspoň do jedního z butikov. Prešla som len uličkami tejto stavby. Shopingová kultúra je pre dnešného človeka i naďalej najbližšou.

     Nemýlila som sa, keď som si myslela, ža na akýsi deň venovaný ženám takmer každý kašle, pretože tých zopár ľudi obdarovaných, obdarujúcich by som spočítala na dvoch rukách. Vtipné na tom je, že aj to boli predovšetkým mladé dievčatá tesne pred dvadsiatkou alebo chvíľu po nej.

S kyticou či kvetom v ruke, som okrem nich stretla asi piatich mužov okolo tridsiatky, ktorí vedľa seba držali ešte malé dieťa.

Nechcem týmto hádzať všetkých do jedného vreca, ale dary ukryté v taškách nemožno pozorovať.

     Kamarát mi na moju poznámku, ako si ľudia zabudli vážiť ženy a ich činy, podal argument, že či existuje Deň mužov. V istej rovine má pravdu, v kalendári nájdeme iba Deň otcov, matiek, ale mužov, nie. Avšak aj napriek tomu, Deň matiek je uznávaný a spomínaný viac. Hovorí sa o ňom oveľa častejšie.

Ak žena nie je matkou, nezaslúži si obdiv, vďaku? Môže byť úspešná v iných sférach. Možno pomáha malým sirotám, skrášľuje deň starým ľuďom alebo je milou osôbkou, ktorá sa na vás usmeje, keď vstúpite do obchodu.

     Stalo sa to tým, že žijeme už takmer svetelnou rýchlosťou alebo tým, že sme si prestali spríjemňovať chvíle a zahľadeli sme sa len do seba? Na jednej strane chceme vstúpiť na ulicu

v tom, v čom sa cítime dobre bez hlúpych pohľadov ostatných a na opačnej strane skáčeme z okna, pretože strácame kontakt s okolím. Máme pocit opustenosti, hoci stačí zdvihnúť zrak a zistíme, že na semafore stojí okrem nás ešte dvadsať ďalších párov očí. Čo však z toho, keď každý hľadí na svoj svet? Nešlo nám práve o to, nechceli sme sa zbaviť posudkov či názorov zo strany ostatných na naše konanie, život? Je možné mať priateľov, ktorí poznajú podstatnú časť z vášho pôsobenia na zemi a nevyjadria sa k nemu? Dovolíte kamarátke, aby si popálila ruku?

     Nedokážeme sa tešiť z práve aktuálnej chvíle. Robíme jedno a v mysli sme už o hodinu ďalej. Neskutočné. Mali by sme sa aspoň na chvíľu zastaviť, zatvoriť oči a poriadne zhlboka nadýchnuť. Vyčistiť si hlavu. Vychutnať si každý okamih s tým, že doň zahrnieme aj ostatných, ktorých tam chceme.

A tak sa moje zamýšľanie nad MDŽ, končí rozprávaním o stále sa zvyšujúcom tempe. Prečo nie? Všetky fragmenty ovplyvňujú naše konanie a následné kroky.