Ako každý rok, aj ten minulý sa konali v našom meste vianočné trhy. Na tomto mieste sa začína môj vianočný príbeh.
Mesto bolo krásne osvetlené, všade rozvoniavali vianočné cukrovinky a v tom…
Tu sa stretli naše pohľady prvýkrát. Stála som v rade na trdelníky. On prechádzal pomaly, pretláčajúc sa davom, okolo. Krásne sa na mňa usmial a pokračoval ďalej. V ten večer sme sa stretli ešte niekoľkokrát. Začalo to mať formu románov.
Keď sme sa videli už asi piaty raz, obaja sme sa rozosmiali. Pán Neznámy bol odvážnejší a pozval ma do kaviarne. Bolo to moje najdlhšie a najpríjemnejšie popíjanie kávy. Dlho sme sa rozprávali, potom sme si vymenili čísla a rozlúčili sme sa. Nič som si od tohto večera nesľubovala, keďže na lásku na prvý pohľad neverím.
Odvtedy sme sa však často stretávali. Rozprávali sme sa a zároveň spoznávali. S rovnakým zámerom sme sa stretli aj dvadsiateho druhého decembra. Naše posedenie malo však iný nádych, pretože sme sa mali rozlúčiť na celé sviatky. Aj teraz sme rozprávali o všeličom, ale zmenou bol rozhovor o našom vzťahu. Bolo to nečakané. Lásku mi vyznal síce nie pod imelom, no i tak veľmi pekne.
Nemali sme sa vidieť tri týždne, ale nevydržali sme ani tri dni. Náš vzťah rástol. Stále sme na seba mysleli.
Veľký zlom nastal odlúčením na dva mesiace, kedy sme sa vôbec nestretli. Možno naozaj platí: ,,Zíde z očí, zíde z mysle.“. Ja som však neprestela myslieť a tuším ani on.
Keď sme sa opäť rozprávali, po ôsmich týždňoch, bolo to zvláštne. Akoby medzi nami nikdy nič nebolo. Ani jeden z nás nemal odvahu opýtať sa, čo sa stalo. Nemohla som vydržať to príšerné napätie a začala som dlhý rozhovor.
Cit medzi nami už nebol taký intenzívny ako predtým, ale aj tak vyslovená skutočnosť zabolela. Zvláštny pocit, aj napriek tomu, že som si dávno uvedomila, čo sa deje. Obaja sme pochopili, že sme si až príliš vzdialení.
Celá debata | RSS tejto debaty