Živel

8. marca 2010 13:22, Prečítané 2 304x, veronique, Poézia

Ako lúče slnka,

ktoré už doznievajú.

Sviečka, čo pomaly

dohorieva

Oheň, kde sme si

ohrievali ruky.

Priateľstvo,

živel končiaci,

podobný, vode, ohňu

zemi i vzduchu

Podoba jeho mení sa

neskrotnou rýchlosťou.

Debata ( 0 príspevkov )

Celá debata | RSS tejto debaty

Ďalšie články od tohto blogera

Marec

15.04.2010

Opäť som nemohla spať, ďalšia z prebdených nocí. Myšlienky sa na mňa valili, ako rozhnevané včely po zničení úľu. Hlavou sa mi mihali, ruky mi stískali. Ani levanduľa pri posteli nepomáha ukľudniť sa. Zabudla som na niečo? Banka, pošta, termíny…Dosť! Však sa z toho zbláznim asi. Spánok, vráť sa ku mne, i keď nepoznáme sa verne. Na čo ťa je toľko tam, kde si [...]

V neustálom pohybe

15.04.2010

Pocítiť mi chybu dáš, však na výhru zabúdaš. Stále chceš byť najlepší a vraj obdiv nehľadáš. Pochybujem stále viac o Tebe i o sebe, že normálny si… I keď, kto je? Skromného hrať, to ti ide. Naopak však cítiš vnútri, potrebuješ pohľady, chlácholivé slová. Vždy nové osoby, vedľa Teba stretám. Nemeníš sa, to nie, ale zrkadlo je iné. Nezostaneš nikde dlho, [...]

Na pochôdzkach mestom

09.03.2010

Včera pri prechádzaní mestom som bola o čosi vnímavejšia ako inokedy. Bolo to z dôvodu MDŽ. Chcela som zistiť, koľko ľudí uvidím s kvetom v ruke. Všímala som si mužov, chlapcov, dámy, slečny, dievčatá bez ohľadu na to, čo majú na sebe a či sú to punkerky alebo vyznávačky ležérneho štýlu. Naschvál som zavítala aj do nákupných centier bez toho, aby som [...]

Najnovšie správy