V miestnosti je tma. V jej troch kútoch stoja postele, ktorým robia spoločnosť nočné stolíky s malými lampami. Zvyšný priestor je prázdny.
V izbe je ticho. Len na stene pravidelne tikajú veľké hodiny. Periny tiež,
v rovnakých intervaloch, stúpajú a opäť klesajú.
S východom žiarivej gule začínajú postele vŕzgať. To preto… Svetlo už osvetlilo celú izbu. Postele osireli. Ručičky sa posúvajú ďalej a ďalej. Na studenej zemi sa opakujú tri páry mokrých nôh. Najrečlivejšie ústa, patriace obyvateľovi tichosti, začínajú hovoriť. Pýtajú sa ostatných hláv, čo ich dnes čaká. Radosť mu okamžite s úsmevom odpovedá. Smútok sa len prizerá. Jeho ústa sa otvárajú, ale… Opäť je ticho. Osôbky si postavia uprostred izby všetky stolčeky. Posadajú si na ne. Hľadia na seba a raňajkujú. Každý, podľa svojich možností. Rečník rozpráva, radosť sa smeje a smútok skláňa zrak. V trojuholníku sa opakujú dve otázky. ,, Radosť, prečo sa vždy usmievaš a ty smútok, mlčíš?” Smiech mu však odpovedá otázkou: ,, Aký dôvod máš na toľko slov?” Kvôli väčšiemu ruchu sa rečniace ústa otvárajú: ,,Vonku je krásne, lúče ma šteklia po lícach, hrudník sa mi nadvihuje. Tak prečo…” ,,Fňuk, fňuk.” ,,Kto to bol?” pýta sa zhovorčivo. ,,Ja, ja som to. Cítim smútok.” V izbe je ticho. Len oči sa zvedavo pozerajú. Radosť sa zasmiala, ale na tvári sa jej pokoj zjavil. Rečníkove ústa sa nechcú zastaviť. Zrazu stíchnu. Smútok sa pýta: ,,Čo to…Čo sa stalo?” Tiene nehybne sedia. ,,Čo sa stalo?” ,,Pssst” odpovedali mu ústa. ,,Buď ticho, Smútok.” ,,Kto to povedal?” ,,Ja.” ,,Kto ja?” ,,No predsa ja.” ,,Aha, to si ty, ty, čo…” Usmievavá tvár sa tíško prizerá. Odrazu sa jej oči privrú. Čudujú sa tomu, čo vidia. ,,To, to bol…Ako sa volá pohyb ústami, ktorý si spravil, Smútok?” ,,Neviem, nepoznám ho.” Slnko žiari. ,,Rečník, pomôž mi!” ,,Ako? Veď je to pekné.” Všetci na seba nekonečne hľadia. Po chvíli sa jeden z nich usmieva, rozpráva, opäť sa usmieva a opäť rozpráva. Oči žiaria. ,,Som veľmi šťastný.” ,,Ty..,ty si šťastný?” Počuť len dych. ,,Áno.” ,,Prečo? Čo sa deje?” Pokojne sedia. ,,Pssst!” tíško povedali dlho usmievajúce sa ústa. Nikto sa nehýbe. ,,Zvláštne…” Obloha červenie a šteklenie prestáva. O chvíľu svietia prvé hviezdy. Nočné stolíky sa vrátia na svoje miesta.
Tma. Ticho. Pravidelné tikanie. Nezvyčajné dýchanie. ,,Prečo?” Jedna posteľ ešte vŕzga. ,,Prečo?” Perina sa hýbe zo strany na stranu. ,,Prečo? Bola predsa najtichšia.” Tik- tak, tik…Zase “obyčajný deň”.
Celá debata | RSS tejto debaty