Kde bolo tam bolo. Za horami za dolami. Kde sa piesok lial a voda sa sypala. Aj takto by sa mohol začať príbeh. Všetko rozprávkové začína týmito slovami, ale…
Neďaleko leží malé mestečko. Historické, neobyčajné miesto so Štúrom na čele parku. Chvíľu od centra stojí zelený dom. Stavba podobná ostatným, ale zároveň úplne iná, výnimočná. Okrem jeho farby a nedokončenej garáže, v ňom žije niečo celkom odlišné. Zvláštne nádherné…
Každý deň hneď zrána vchádza do miestnosti, v ktorej stojí v pravom, nie tmavom, kúte malá stále hladná, železná piecka. Nie je to však taká obyčajná izbietka, pretože všetko pokrýva čarovný závoj. Tento bielosivý prášok dýcha nehou a nekonečnou láskou. Všade navôkol sa rozlieha vôňa sladkého dreva. Cez veľké okná prenikajú dovnútra slnečné lúče obdaruvajúce miesto zlatistým nádychom.
Čaro všetkého ožíva, až keď ruka pána v bielom otvára dvere a prichádza k nej, k svojej skvostnej…
Láska, ktorá mu deň čo deň, kúsok po kúsku, chvíľa za chvíľou vyrastá pod dlaňami. Hoci sa kráska nehýbe, jej srdce je horúce i búši silnejšie ako najrýchlejšiemu bežcovi. Vždy, keď sem jemná ruka vchádza, ona ho víta nádherným úsmevom aj vôňou typickou iba pre ňu. Nepopísateľný závan nežností. Túžia byť stále spolu. Dívaju si hlboko do očí celé dni, krásne sa milujú.
Nerozprávajú sa, no aj tak vedia, čo k sebe cítia, čo si myslia, o čom snívajú. Nemôžu bez seba žiť. Potrebujú sa ako voda so sadrou, oheň s drevom, uhlík s papierom…Ľúbia svoju vôňu, svoje dotyky plné nehy. Jeho ruky ju nežne hladia, kĺžu po jej zamatovom tele. Ich láska každým okamihom rastie ako kvet na poli. Nič na svete nie je silnejšie ako oni dvaja.
Ale aj tu sa začnú splietať priadze nepriazne osudu. Prišli celkom potajme a vkĺzli do izby lásky.
,, Musím odísť“, prvýkrát prehovorila slečna odetá v slnečných lúčoch. ,, Ako to… ako môže povedať niečo také?! Už…už ma nemiluješ?!“, pýtali sa neveriacky hladiace ruky. Dlho obaja mlčia, ponárajú sa do svojich myšlienok, kedysi neznámych otázok. Potom s nádychom pokračuje zamatová nežnosť:,, Len ty vieš najlepšie ako chcem cítiť dotyky tvojich rúk a cítiť ťa pri sebe. ,, Prečo ma chceš opustiť? Určite by sme niečo vymysleli…Milujeme sa predsa!“, beznádejne opakoval.
Stmieva sa a v miestnosti sa črtajú už len nejasné postavy. ,, Nebudeme nikdy viac spolu šťastní, nie je to možné.“, tíško šepla. Umelcova duša rozumela jej slovám, sklonil hlavu.
Ráno, keď opäť otvoril dvere, oči sa mu zarosili. Cez slzy hľadí na prázdne miesto pri okne. V miestnosti po krásnej žene zostala iba nádherná jemná neobyčajná vôňa. Všetko je ako predtým, no on je prázdny. Otvára vedro a siahne po hnedej mäkkej hmote. Čudný pocit pre neho, ale…
Celá debata | RSS tejto debaty