Pocítiť mi chybu dáš,
však na výhru zabúdaš.
Stále chceš byť najlepší
a vraj obdiv nehľadáš.
Pochybujem stále viac
o Tebe i o sebe,
že normálny si…
I keď, kto je?
Skromného hrať,
to ti ide.
Naopak však cítiš vnútri,
potrebuješ pohľady,
chlácholivé slová.
Vždy nové osoby,
vedľa Teba stretám.
Nemeníš sa, to nie,
ale zrkadlo je iné.
Nezostaneš nikde dlho,
myslíš už na zajtrajšok,
kde spomenieš včerajší deň,
čím spôsobíš zmätok.
Si hrdý naďalej,
všetko Ti vychádza.
Zabúdaš však na okolie.
To nie je až také pokojné.
Na čo sa tu rozčuľovať?
Snáď sa raz aj sám pochopíš,
nájdeš strechu pevnú
so základom stálym
a odmietneš dýchať pre iné ako teraz.
Celá debata | RSS tejto debaty