Neviem, už skutočne neviem, čo sa so mnou deje, ale jednoducho tak to cítim. Z ničoho nič sa rozrevem, zrazu spevniem a poviem si, že už nik mi nebude ubližovať. A ako sa hovorí, kolem dokola. Príde ďalšia chvíľa a zase som tam, kde som chcela skončiť. Niekedy mám pocit, že mi totálne šibe. Občas, prečo klamem, takmer vždy by som chcela byť neskutočne tvrdá žena, ktorou by len tak hocikto nezamával. Dokázala by som sa postaviť ku skutočnosti s odmeranou hlavou a povedať si: TOTO NEMÁ ZMYSEL, KAŠLI NA TO, PRÍDE NIEČO LEPŠIE, NOVÉ, NEPOZNANÉ. Avšak ťažko sa dá k niečomu postaviť tak, ako to človeku nie je dané. Môžem za to? Verím, že je možné si to vypestovať, ale ešte stále chcem veriť, že ľudia nie sú až takí zlí. Ublížili mi. Komu nie? Po prečítaní istej knihy, ktorej názov určite mnohí poznajú, som sa začala riadiť svojím vnútorným cítením. To ma ešte nesklamalo. Zatiaľ. Snažím sa veriť tomu, počom veľmi túžim. Postupne zisťujem aká dôležitá je pe mňa láska. V tomto som dosť promiskuitná, lebo sex bez toho najkrajšieho, čo poznám, a to bez citu si viem, ale v reálnom živote nechcem predstaviť. Hoci sex mám rada a žiadnym experimentom sa v tomto smere nebránim, ale to všetko s partnerom, ktorého cítim, i keď s ním v danej chvíli nie som. Ktovie prečo mi napadajú takéto myšlienky v období, kedy nie som sama.
Nechcem zatvárať oči predtým, o čom dávno viem. Snažila som sa vyhnúť objasňovaniu skutočností, bez ktorých by som asi či určite nebola na mieste, z akého to vidím tak ako to je. Jasné, že ako každá žena a nielen ony si spájam veci rôzne dokopy, no láska sa nezaobíde bez kúska žiarlivosti, nárokovania si na partnera, malých zlôstok, sĺz a niekedy zbytočného kriku. To všetko však k tomu patrí, pretože len minimum z nás nájde spriaznenú dušu. Človeka, ktorý má pochopenie pre každý náš krok. Čo si budeme klamať aj my sami si málokedy rozumieme. Na čo by však existovalo slovo chyba, keby sme chyby nemali robiť? Smutné je na tom, že takmer vždy nám či nášmu okoliu nesprávne kroky ublížia. Dokázať byť nezaujatá a nestranná, nezaujímať sa o okolie, čo mi pomerne ide, lebo nikdy či takmer nikdy sa nestarám o to, ako na mňa a moje postoje ľudia reagujú Nie je to môj život, ktorým kráčam?
Neviem ako to vnímajú iní ľudia, ale ja osobne mám občas pocit, že všetci na zemi sme len akímisi postavičkami v počítačovej hre. Prečo? Jednoduché, chcem niečo spraviť, no aj tak sa vyskytne niečo nepredvídateľné, o čom som predtým vôbec netušila. Áno, náhoda, o nej dávno viem, ale skutočne sa nedá nejako vycítiť, zastaviť? Určite nie som sama, keď poviem, že by som aspoň niekedy chcela byť niekým iným, lebo hlava, hoci bez nej to nejde, sa musí do všetkého starať, miešať. Vážne, keby som sa riadila iba vnútornými pocitmi, bolo by to ľahšie. Takto to ide od detstva. Či sa to týka školy, priateľstiev alebo ostatných sfér života. Zatiaľ mi to vychádzalo, no až teraz som došla do štádia, kedy si uvedomujem, že len to, čo cítim tam vo vnútri je skutočne správne bez pozlátok a iných bludných predstáv. Zostáva iba to jasné, zreteľné a niekedy nevysvetliteľné. Prestala som sa zamýšľať.
Keď som bola malá, stále som hovorila, že sa chcem správať tak, aby som sa nemusela hanbiť povedať svojim deťom o svojom detstve, mladosti. Nastala zmena. Mám cez dvadsať a chcem si užívať naplno bez ohľadu na to, aké to bude mať následky. Chcem spoznať takmer všetko. Každý nech si prežije všetko, po čom túži.
Prednedávnom som túžila po samote a dnes, keď sa takmer každý deň prebúdzam sama, chcem sa zobúdzať vedľa niekoho, na koho sa dokážem ráno usmiať, predkým nemám tajnosti a koho budem ľúbiť bez zamyslenia na to či aj druhá strana cíti to isté.
Nepotrebujem vedieť či s partnerom, s ktorým som dnes si postavíme dom a splodíme v ňom dve deti a zostaneme spolu až do smrti, avšak chcem cítiť, že sa ľúbime rovnakou láskou. Pocitom tak silným až nám nedá spať a zároveň tak pokojným, pretože nás večer uspáva blažený pocit pri srdci. V tomto momente viem, čo chcem, ale ako to bude zajtra, skutočne netuším. Možno je to môj problém, žijem z prítomnosti a nezamýšľam sa nad zajtrajškom. Za minulosťou padla opona. Teraz sa cítim dobre. Len tak si sedím, zapisujem svoje myšlienkové pochody a pijem druhé plechovkové pivo. V pozadí beží akýsi film. Dotvára atmosféru. Naučila som sa tešiť z každej chvíle. Prestala som rozmýšľať. Moment, nie úplne, len tak nad takými hlúposťami, určite mi rozumiete. Snažím sa nedať si narúšať svoj vnútorný pokoj. Nezaujímam sa o to, čo si kto o mne myslí ako sa mám či nemám v danej situácii správať. Som jednoducho sebou. Čo robím teraz? Len tak sedím sama a je mi dobre. Prajem to zažiť každému. Tešiť sa z terajšej chvíle.