,,Zase. Už zase to spravil! Koho to má baviť?! Kto to má vydržať?! Veď aj ja som len človek!“ rozčuľovala sa Eva. ,,Musí sa stále ožierať?“ dodala ešte. Ovešaná taškami išla do kuchyne a hundrajúc si popod nos ich vykladala.
,,Nie, nie, nie! Dosť! Ako často mu mám ešte dohovárať?“, hnevala sa ďalej Eva, zatiaľ čo sa zo spálne ozývalo nepríjemné chrápanie. Eva tam ani nevstúpila: ,,Fuj, radšej tam nejdem, lebo ho asi roztrhám v zuboch!“. Celá rozhorčená sa prezliekla, zapla práčku a sadla si ku silnej káve. Snažila sa upokojiť. Zapla si rádio, zavrela na chvíľu oči.
,,Zlato, ty spíš?“ Eva nereagovala. ,,Čo dobré si kúpila?“, pýtal sa ďalej pripitý hlas. Eva oči neotvárala, ale myšlienkami útočila na pripitého Jana. ,,Veď už toľko nespi!“ otravoval ju ten prihlúply hlas. ,,Spím?! Koľko, že ja už spím?! Nechci ma viac naštvať!“, zvrieskla Eva. ,,Héj, piánko.“ Zmierlivým hlasom hovoril Jano. ,,Jano čuš! Celý deň nič nerobíš len sa ožieraš a ja po dni v robote, musím chodiť ešte aj do obchodu! Na všetko som sama! Už ma to nebaví!“ kričala celá nešťastná a odišla do kuchyne.
,,Nech sa zlosti, veď ju to zase prejde. Čo je na tom, že si vypijem? Nech si dá aj ona.“ premýšľal Jano. Z kuchyne prichádzala vôňa večere. Doma sa všetko upokojilo. Aj Eva sa prestala hnevať. ,,Čo varíš?“, opýtal sa Jano. Eva sa len usmiala. Navečerali sa spolu. Potom si sadli na gauč a rozprávali sa. Pomasíroval jej nohy, usmial sa ňu a prudko vstal. ,,Umyjem riad.“, povedal. ,,Ďakujem.“, pokojne poďakovala.
Eva pozerala film, popíjala čaj, zatiaľ čo sa v kuchyni pilne pracovalo. O chvíľu všetko stíchlo. V izbách bolo cítiť iba cigaretový dym.
Do kuchyne, kde sedel Jano, prišla Eva v pyžame. Pozrela naňho a celá očervenela. Očervenela od zlosti. ,,Si normálny?!“, príšene sa hnevala. O chvíľu sa ozvalo opité: ,,Čóóó?“. ,,Idem spať do obývačky!“, oznámila mu a vzala perinu. Noc bola dlhá. Bola plná premýšľania.
Ráno bolo ticho. Jano ešte spal. Eva, úplne unavená, vstala a pripravila sa do práce. Oči mala opuchnuté. Pomalou chôdzou došla na autobusovú zastávku. Cesta autobusom jej prešla veľmi rýchlo. Opäť pomaly kráčala smerom k svojmu pracovisku.
,,Pani, pani počkajte!“, kričal niekto na Evu. Otočila sa. ,,Spadli vám hodinky.“, povedal udýchaný muž. Eva, ako v oblakoch, pozrela na ruku, pozrela na hodinky a ticho poďakovala. ,,Ste v poriadku?“, znepokojene sa opýtal chlap. Eva sa len usmiala. ,,Ja som Aďo, Andrej.“ Zdvihla zrak, ale išla ďalej. Nemohla vnímať svet okolo. Myšlienkami bola inde. ,,Počkajte! Ako sa voláte?“, kričal Andrej dobiehajúc unavenú ženu. ,,Poviete mi vaše meno?“, opakujúc sa pýtal. Eva ho prestala ignorovať. ,,Ja, ja som Eva.“ ,,Konečne. Už som myslel, že ste nemá.“, s radosťou v hlase rozprával Andrej. ,,Nie, len som unavená.“, dodala Eva.
,,Pozývam vás na kávu. Tá vás určite preberie.“, neodbytne pokračoval. ,,Nie, ďakujem.“, milo odpovedala. ,,Ale prečo nie? Jano sa stále ožiera, tak…“, prebehli jej myšlienky hlavou.
,,Dobre, prijímam vaše pozvanie.“ Vstúpili do najbližšej kaviarne a sadli si. Celý čas sa rozprávali. Aj Eve sa zdvihla nálada. ,,Kde pracuješ?“ bol zvedavý Andrej. Nastala chvíľa ticha. ,,Prepáčte, nechal som sa uniesť.“, ospavedlňoval sa. ,,Nevadí, pokokojne mi tykaj.“, s úsmevom povedala Eva. ,,Nedala by si mi číslo? Mohli by sme sa stretnúť aj nabudúce.“, požiadal ju Andrej. Pri tejto vete sa Eva dokonale prebrala. ,,Nie. Radšej nie.“, v okamihu povedala a rozpačito vybehla von.